Gabriela

 

Byť, či nebyť? Otázka, ktorú si kládol Shakespeare vo svojom diele, ale nielen on...

 

Položili ste si ju niekedy aj vy?

 

Ak nie, ste na tom dobre, môžete sa tešiť. Ja som však s touto otázkou bola nútená bojovať viackrát. Jedného dňa prišlo štádium, keď nabrala ozajstnú vážnosť. Byť som túžila nadovšetko a nebyť bolo tak blízko. Toto neprajem naozaj nikomu na svete. Ale poďme pekne po poriadku. Som žena, chvála Bohu mám 32 rokov a zdravé krásne dieťa. Môj život bol od narodenia v podstate v poriadku. Mala som milovaných rodičov, ktorí ma ľúbili a pekne sa o mňa starali. Ale bola som zavretá v klietke, plná túžob, bez možnosti porozprávať sa, vznikali konflikty, moja tvrdohlavosť a vzdor, rozvod rodičov, môj útek z domu, pád ružových okuliarov, naučenie sa samostatne žiť, pracovať a chápať tento rozmanitý svet...

 

Samozrejme aj s mojimi mnohými chybami, pádmi, ale aj vzostupmi na tie najkrajšie vrcholy vecí z mojich predstáv. Plakala som veľakrát, zo šťastia i z bolesti. Moja najdrahšia Maminka sa utrápila zo zničeného života po rozvode s mojím otcom, zomrela na rakovinu...

 

Nebudem to veľa rozpisovať, nech odpočíva v pokoji. Mne sa znova rozpadli ideály a sny o večnej láske a rodine, nik už pre mňa nebude Mama. Až vtedy som pochopila ozajstný význam ženy Matky. Nech je akákoľvek, svoje deti miluje a obetuje im svoj život. Prácu som mala šialenú, dni, noci, stále na nohách, partnerstvá nestále, ubíjala som sa v žiali, samote, vine, cigaretách a v umení. No pozitívneho by ste toho u mňa našli veľmi málo. Zo slniečka, ktoré verilo v lásku, v Boha, v ľudí a v prírodu sa stal totálny skeptik a pesimista. Jedného dňa sme sa stretli, ja a otec môjho dieťaťa. Ťažká povaha, tak ako ja. Ale niekto tam hore to zariadil, že sme sa do seba veľmi zaľúbili. No on svoje staré bolesti zapíjal alkoholom, ja som mu tiež pridala, a on nevedel prestať, ale pil viac a viac. Túžila som po dieťati, byť matkou, cítiť celým telom a dušou šťastie, nebyť viac sama, mať opäť zmysel, a zároveň zachrániť vzťah...

 

Opäť som začala veriť v Boha a prosiť ho o dieťatko. Doktori mi nedávali veľkú nádej, nemala som totiž zdravé vaječníky, tak som začala chodiť na bankovania a o dva mesiace som ostala tehotná. Moje šťastie sa nedá opísať. No priateľ sa až tak netešil, bol plný strachov. Zasnúbili sme sa. No stále sme sa hádali, bol nepríčetný, sebecký, arogantný atď. A z veľkej lásky sa stala nenávisť. Havarovala som, chvála Bohu sa nikomu nič nestalo, materiálne škody boli veľké. A potom to prišlo. Už neboli len facky, urážky, vyhrážky a sácania. Riadne ma zbil a držal ma mimo slobody. Zničil mi cenné veci. Bolo toho veľa, bolesti, strachu o seba a o dieťa. Až sa mi podarilo utiecť. Opäť začať dýchať, ja taká, aká som, bez strachu. Začala som spoznávať nových ľudí, pomoc prišla od viacerých, aj v rodine mi pomohli. Porodila som nádherné bábätko. Zdravé! Bola som najšťastnejšia v mojom živote. Síce bez partnera, ale časom som si zvykla. Dva nádherné mesiace. Pýtate sa, prečo len dva? Dojčila som, jedného dňa som si nahmatala na prsníku hrčku, každý týždeň narástla a začala pobolievať. Domnievala som sa, že je to zrazené mlieko, no chcela som mať istotu. Môj gynekológ ma utešoval, že to bude pravdepodobne len cysta, ale pre istotu ma poslal na sonografiu k inému doktorovi. Ten spravil snímky a vyslal ma do Onkologického ústavu na Heydukovu ulicu, kde mi spravili biopsiu, vybratie vzoriek buniek z hrčky, dosť bolestivý zákrok bez umŕtvenia. Ešte stále som verila, že to bude len nejaká cysta alebo prinajhoršom nezhubný nádor. O dva týždne mi tam doktorka oznámila výsledok. Máte duktálny invazívny karcinóm prsníka, máte rakovinu. Zotmelo sa, neverila som, čo počujem, tak som sa jej pýtala znova a znova: „ Ako? Prosím? Neverím...,“ prišiel nezadržateľný plač, tony strachu, nechápavosti prečo práve ja, prečo teraz, keď som šťastná a mladá, teraz, keď som čerstvou matkou. Došlo mi, že všetky doterajšie veľké problémy, ktoré som mala, boli vlastne oproti tomuto úplne malé. Doktorka ma hneď posielala za psychiatričkou, nech mi dá lieky na upokojenie. Myslela to dobre, no povedala som jej, že poznám samu seba, lieky nepotrebujem, nech mi dá čas, aby som svoju diagnózu pochopila a zmierila sa s ňou. Povedala dobre, ale musíte ihneď nastúpiť na chemoterapeutické oddelenie, kde vám nastolia liečbu. Odišla som. Takú trosku ste ešte nevideli, kráčal zo mňa len tieň, odetý v čiernom priamo do objatia svojho otca. Stal sa mi otcom a mamou v jednom. Stál pri mne a nestrácal nádej, dával mi silu a lásku. A nielen on, ale v prvom rade mi dávala a dáva obrovskú silu moja dcérka a takisto viera v Boha, vo vesmír a v  samu seba. No začiatok celej liečby bol veľmi ťažký. Bolo to náročné aj potom, avšak človek si časom zvykne na veľa vecí. Bola to, môžem povedať, najťažšia skúška v mojom živote. V predstavách a v snoch znela túžba byť s dieťatkom, vychutnávať si materskú dovolenku kúsok po kúsku, vnímať každý jej detail a premenu a byť s ňou šťastná. No reálne prišiel obrovský strach o svoj holý život. O to, že by dcérka nemala mať svoju matku. Neopísateľne strašná predstava. Opäť som preplakala dlhé hodiny, možno aj dni, po rokoch, čo už som plakať nedokázala. Vedela som, že celá zodpovednosť je v mojich rukách, za mňa aj za dcérku, keďže som slobodná matka a s jej otcom nie sme v kontakte. Strach, obavy ma doviedli riešiť to podľa seba. Bála som sa chemoterapií a ožarovaní, keďže som bola odjakživa milovník prírody a umelým liekom som sa vyhýbala, ako sa len dalo. Pamätám si, že keď ochorela moja mama, dva roky o tom nikomu nič nepovedala, nepoprosila o pomoc či radu. Neliečila sa tak, ako jej poradili lekári. Čiže chemoterapie a ožarovania. Mala taktiež šialený strach. Snažili sme sa jej pomáhať, ako sme len vedeli, no nik z nás netušil, čo presne robiť a čo je správne, keďže jej fyzický a psychický stav sa niekedy menil veľmi rýchlo. Skúšala alternatívnu medicínu, no bolo to aj finančne náročné a navyše každý liečiteľ jej povedal čosi iné, čo má robiť a čo užívať, a tak v tom mala dosť veľký chaos a nič nerobila dôkladne. Až jedného dňa bolo už neskoro...

 

Umrela v strašnom stave a v ukrutných bolestiach...

 

Aj ja sm sa rozhodla, že skúsim alternatívu, ale dôkladnejšie a s overenejšími informáciami. V prvom rade som musela začať veriť v samu seba, vo vyzdravenie a začať opäť počúvať svoje srdce. Brázdila som na internete a zháňala informácie o rakovine a jej liečbe. Bolo tam toho popísané kvantum. Nakúpila som si prírodné lieky. Marhuľové jadierka, liečivé huby, morské riasy, kozie mlieko atď. Stále som mala pocit, že musím niečo zmeniť a pochopiť , prečo sa mi to všetko stalo. Veď som nespravila v živote tak strašne veľa zlého či chýb. Stretla som sa s jedným liečiteľom. Ozajstným! Hovorím ozajstným preto, lebo je mnoho takých, čo liečia len časť človeka a len určitou metódou, a tak liečba na človeka väčšinou nezaberie, alebo takých, čo sa len tvária, že liečiť vedia a balamutia ľudí. Byť liečiteľom je veľké umenie a vyžaduje mnoho úsilia, je to ako byť doktor, len bez titulu, a nie každý na to má. Mali sme mnoho sedení, bol to krásny čas, počas ktorého som zúrila, plakala i tešila sa, meditovala a začala som konečne vnímať i samu seba. Otváral mi oči, ktoré mali po rokoch ťažkej reality klapky ako kone. Celý počiatok môjho zdravotného problému bol v mojej hlave, v mojom myslení, a teda následne i v konaní a v živote. Moje ego ma dokonale ovládalo a ozajstné ja, moja duša a srdce boli stranou. Občas zakvílili, človek si poplakal a išlo sa ďalej. Roky som sa vôbec neľúbila, no cítila som obrovskú samotu a potrebu lásky. Nemohla som ju dostať, keďže som si nevážila svoju dušu, svoje telo, nepohladila som nikdy svoju tvár. Tretie oko, brána do duše, bola zatarasená balvanmi a často ma bolelo. Nepočúvala som občasný záchvev duše, môžeme to nazvať aj šiestym zmyslom, ktorý mi mnohokrát radil, našepkával: haló, toto nerob, sprav toto, nechoď tam, choď sem, nerieš to...

 

Ach, ako som len bola zdeformovaná realitou okolo mňa, a to len preto, lebo som sa nechala. Začala som trénovať, aby to tvrdé a bezcitné ego bolo v úzadí, a aby sa opäť prejavovalo moje duševné Ja. Vôbec to nebolo ľahké. Môžem povedať, že dodnes to nemám na 100 percent zvládnuté. Ego totiž burácalo, a veľmi, pociťovala som to najmä v hneve. Učila som sa hnev zastaviť včas, chápať, prečo sa hnevám, a porozumieť veciam z opačnej stránky, zo strany toho druhého, a pochopiť dobrú stranu hociktorej mince. Hnev ustúpil a príde už len zriedka. Začala som milovať svoje telo. Áno, dá sa to. Kúpele, meditácie, cvičenia, relaxačná hudba, tanec, prechádzky v prírode, masáže (aj samej seba), začala som čítať knihy o zdraví, praktizovala som určité formy urinoterapie, očisťovala som sa klystírmi, šťavami z ovocia a zeleniny, 6 dní som vydržala držať hladovku, len o vode, no potom som už nedokázala dvihnúť na ruky dcérku, jedla som len surovú zeleninu a ovocie a potom som prešla na zdravú stravu, čiže som vynechala mäso a sladkosti, ktoré som predtým konzumovala hodne, a pridala som mnoho zdravých dobrôt plných vitamínov a látok, ktoré moje telo začalo ľúbiť a vyžadovať stále viac a viac. Toto všetko som intenzívne robila mesiac a v mnohom pokračujem dodnes. Nehovorím, že to bolo alebo je ľahké. Urinoterapia si vyžaduje prekonanie seba samého. Cvičenia sú mnohokrát náročné. Klystíry spočiatku veľmi bolia, kým sa človek očistí od nahromadeného svinstva za roky nesprávnej životosprávy. Aj zmena stravy nie je jednoduchá. Ak ľúbite všeličo nezdravé, je ťažké zriecť sa svojich návykov, no treba a dá sa to. Každý týždeň menej mäsa a sladkostí, stále menej a menej. Po kúskoch odopierania si človek na to zvykne, až vám telo len občas povie: ja to chcem, a vtedy to bude to správne, lebo vtedy to bude naozaj potrebovať, a treba ho počúvnuť. Totiž všetky tieto nezdravé jedlá a  návyky sa dajú nahradiť lepšími. Telo omladne a bude zdravšie. Strávila som ťažké, ale aj krásne chvíle so svojou premenou a s vierou, že sa vyliečim. Po mesiaci som si dala termín, že pôjdem na kontrolu, na sonografiu prsníkov, aby sa zistilo, či nádor aspoň prestal rásť. Či zabrala alternatíva. No prišlo kruté zistenie, nezmenšil sa, za mesiac narástol o ďalší centimeter a už bol blízko ku kosti, kde by mohli začať metastázy. Pýtala som sa samej seba, kde som spravila chybu, hnevala som sa na liečiteľa, že ma nedokázal vyliečiť. No povedal mi, že spravil všetko, čo mohol a vedel. Neskôr som pochopila, že mal pravdu. Naučil ma mnoho pre mňa dôležitých vecí, veľa vecí som pochopila, veľmi mi pomohol v pokračovaní mojej cesty životom. Nesmierne Ti ďakujem J. B.! V mojom prípade bolo na alternatívnu liečbu už neskoro a možno by mi samotná ani nikdy nepomohla, keďže nádor som si našla po pôrode, počas laktácie, a rástol cca 1 cm za mesiac, bol to agresívny typ nádoru, u mňa naozaj nebol čas na nejaké špekulácie. Byť, či nebyť, vynárala sa mi táto preťažká otázka. Byť znamenalo okamžite začať s chemoterapiami a s celou liečbou. Áno, znela moja odpoveď, áno znamená žiť, nie znamená...

 

Zúfalá, plná strachu, ako to všetko zvládnem, som objímala dcérku, úžasne, zo dňa na deň, zvládla prechod na umelé mlieko. U mňa nasledovalo drastické zastavenie laktácie liekmi a preväzmi počas dvoch týždňov, magnetická rezonancia, vyšetrenia, CT, odbery a deň “D“ prvá chemoterapia, začiatok nádeje a viery v holý život. Dostala som veľmi silnú chemoterapiu, aby sa skôr nádor zmenšil. Povedali mi, že cyklus sú štyri chemoterapie, každé tri týždne jedna, a potom bude operácia. Ráno mi spravili odber krvi, aby sa zistilo, či sú hladiny v poriadku, pripravené na zvládnutie chemoterapie, potom som dlho čakala, kým sa chemický kokteil namieša a na voľnú stoličku, keďže ich je v miestnosti asi 15, no pacientov oveľa  viac. Strach som sa snažila zahnať tým, že som si vravela, buď pokojná meditáciou a myšlienkami na dcérku. No prvé chemoterapie mi to ešte nešlo, učila som sa to. Mala som nervy v kýbli a bola som veľmi nervózna. Dostávala som liek do žily, kým mi stiekli infúzie to trvalo aj tri hodiny. Spočiatku liek spúšťajú pomaly, aby telo nedostalo obrovský šok. Keď mi všetko odtieklo, išla som s mojím otcom domov. Dostala som obrovskú chuť prechádzať sa na čerstvom vzduchu pri rieke, tak sme išli, no po chvíľke moje telo povedalo stop, nevládzem. Ostala som totálne slabá, tak sme išli domov. Mala som obrovský hlad, a tak som zjedla, čo prišlo pod ruku. O chvíľu som od únavy odpadla do postele. S dcérkou som nemohla byť tri dni, staral sa o ňu môj otec. Keď som sa zobudila, nastal šok. Bolo mi hrozne zle od žalúdka, nemohla som do seba nič dostať, i keď som cítila hlad, mala som akoby kameň v hrdle a bola som veľmi slabá. To znamenalo, že som vydržala desať minút na nohách a opäť som musela ísť spať. Počas chemoterapeutickej liečby som veľa pila grepovú čerstvú šťavu s citrónom, odbúravalo mi to pachuť v ústach z chémie, a jedla som skoro stále vývary, ktoré mi robili dobre na žalúdok. Sama sebe som si veľmi smrdela samou chemikáliou. Počas liečby som musela vynechať urinoterapiu aj klystíry a na cvičenia mi neostala sila, tak som sa držala aspoň pravidla: zjedz, čo ti telo dovolí, na čo má chuť, počúvaj sa! Pár dní pred druhou chemoterapiou som začala strácať svoje krásne dlhé vlasy, húfne. Dala som sa ostrihať na 1 cm dlhé vlasy, na vojaka. Až štvrtý deň som sa bola schopná pozrieť na seba do zrkadla. Zvykla som si na svoju novú podobu a časom som sa naučila žiť aj bez vlasov. Kúpila som si parochňu, podobnú mojim pôvodným vlasom. Bola drahá, stála 160 eur po odrátaní 30 eur, ktorými prispieva štát. Vraj sa ani lacnejšie nevyrábajú. Bola pekná, podobná mojim pôvodným vlasom, no veľmi ma pod ňou svrbela pokožka. V zime v nej bola zima a v teple som sa veľmi potila. Aj sa zle rozčesávala. No nebola som schopná ukázať sa na verejnosti bez nej aj preto, že som nechcela riešiť pohľady a otázky ľudí, ktorí o mojej diagnóze nevedeli. Ale časom na to niektorí známi prišli. Vyčítali to zo strhanej tváre, vraj na nás pacientoch chorých na rakovinu to vidieť. Svoje 31. narodeniny som prežila bez vlasov, čakajúc na ďalšiu chemoterapiu. Prvé dcérkine Vianoce boli úžasné. Opäť som ich začala oslavovať  a veriť, že sa vyliečim. Keď skončil cyklus štyroch chemoterapií, doktori sa rozhodli, že mi dajú ešte ďalšie dve chemoterapie toho istého typu. Ostala som smutná, lebo som čakala, že liečba bude kratšia. Časom som stavy po chemoterapiách zvládala stále lepšie a lepšie. Každý raz pred chemoterapiou mi museli zobrať krv, aby zistili, či ju vôbec môžem dostať, raz mi chemoterapiu aj presunuli, kým sa krv „nezregenerovala“. A na chemoterapiu sa vždy dlho čakalo, asi tak pol dňa. Po chemickej liečbe som mala mesiac oddych a prišla operácia. Dostala som odporúčania na jedného vynikajúceho doktora, ktorý ma zoperoval. Pred operáciou mi predznačili v prsníku body a dali do nádoru sondu. Nádor sa mi po šiestich chemoterapiách zmenšil z 3 na 1,5 cm, čo bolo super. Takže to vyzeralo, že ak pri operácii nič iné nenájdu, bude tam len malá rana a nebudú musieť brať časť alebo celý prsník. No dopredu mi to nik nevedel povedať. Nakoniec mi v prsníku našli ešte dve malé ložiská, z ktorých by nebolo možné zistiť, akého sú pôvodu, tak odstránili aj tie. Keď som sa prebrala z narkózy, bola som v prvom rade šťastná, že žijem. A našla som si dva vývody, z prsníka a z podpazušia, na mok, ktorý sa v nich tvoril po operácii, a ten odtekal do fľaštičiek. Vyzeralo to desne. Na ďalší deň začali silné bolesti, lebo prestali zaberať lieky proti nim. Vybrali mi aj všetky žľazy v podpazuší prislúchajúce k prsníku. A táto oblasť veľmi bolela. Viac ako rana v prsníku. O tomto ma nik vopred neinformoval. No prišla jedna zlatá rehabilitačná sestra, a išlo sa cvičiť. Najprv som nevedela ako, no cez bolesť a slzy som robila pohyby rukami, len aby mi to všetko nestuhlo alebo neochrnulo. Každým dňom to bolo o trošku lepšie. Najprv som v tej ruke nevedela ani pohár udržať, no o dva mesiace som to už dokázala a aj kočíkovať som vedela. Musela som sa naučiť robiť pravou rukou všetko ťažšie, čo som predtým robila ľavou. Dodnes sa ju snažím veľmi nezaťažovať, aby mi nevznikol opuch, lymfedém. Personál v nemocnici bol vždy veľmi príjemný, citlivý a ústretový, až na výnimky, ale to je tak asi všade. Spoznala som tam aj úžasné doktorky a sestričky, ktoré do svojej práce vložili obrovský kus srdca. Na šiesty deň po operácii ma pustili domov. Už len s jednou hadičkou a fľaštičkou. Symbolicky, v deň, keď mi pár rokov dozadu zomrela mama. A veľkú noc som preležala v posteli. Na tretí deň po prepustení som dostala strašné bolesti, no žiadne lieky proti nim mi nedali. Nemohla som sa ani nadýchnuť, možno ďalší pôrod, akoby mi niekto nožom rezal ruku a podpazušie. To asi pracovali vnútorné stehy so skrátenými žľazami. Našťastie mal môj otec, ktorý sa o mňa a o dcérku staral, pri sebe silný liek proti bolesti, a tak o pol dňa som sa už vedela pohnúť, sadnúť si, ísť na záchod. Sprchovala som sa opatrne, aby som si hadičku z tela nevytrhla, merala som si každodennú hladinu moku a opatrná som musela byť aj pri dcérke, keďže ju tento zaujímavý systém veľmi zaujímal.  O dva týždne mi ju vybrali von a rany sa mohli ďalej hojiť. Našťastie sa tam nerobil žiaden hnis. Na rany som si dávala dve masti. Contractubex, ktorý pekne hojí rany, a masť z ľubovníka, ktorá okrem hojenia aj vyťahuje zápal. Ten som cítila skoro stále, dnes už len zriedka. Keď som sa takmer zahojila, za dva a pol mesiaca, oznámili mi, že nielenže prídu ešte ožarovania, ale predtým mi dajú ešte ďalšie štyri chemoterapie. Vraj také sú postupy v mojom prípade, treba operované miesta ešte zaistiť „chemoškou“, keby tam náhodou bola zblúdilá rakovinová bunka, a potom ešte treba ložisko ožiariť. Neverila som vlastným ušiam. Rozplakala som sa. Ináč celú liečbu som bola veľmi precitlivená, viac ako bežne, to robia tie lieky. Nakoniec som teda pristala na navrhovaný postup. Nič iné mi ani neostávalo. Už som si nevravela, že ešte mesiac a podobne. Začala som brať deň po dni a nemyslieť na to, čo bude zajtra. Netušila som totiž, kedy budem môcť opäť normálne dýchať, žiť. Doktori vedia, prečo dopredu pacientovi nepovedia úplne všetko, vedia, že by sa mohol pacient zľaknúť a utiecť, alebo to psychicky nezvládnuť. Takto si človek povie, veď už len dve chemoterapie a nečaká, že budú ešte ďalšie. A tak som dostala ešte štyri chemoterapie iného typu ako predtým. Tieto tiekli dlhšie, až štyri hodiny, nebolo mi z nich až tak zle ako z predchádzajúcich, no viac ničili kĺby a svaly, čo sa mi riadne prejavilo pri nasledujúcich ožarovaniach. Tých bolo 28, každý deň ambulantne od pondelka do piatka. Vždy veľa pacientov, dlhé čakania na prístroj, ktorý niekedy nefungoval, celé leto strávené žiarením zo strojov, a nie slnečným. Na tom slnečnom mi bolo stále horšie, nevládala som stáť na vlastných nohách, cítila som sa každým dňom horšie a horšie, ako starý človek, mala som príliš nízky tlak a stavy na odpadnutie. No aj tam nastala svetlá chvíľka, Modré z neba a návšteva neopísateľného Medžugoria, kde som mohla poďakovať všetkým za silu a vieru, za lásku a pochopenie, za to šťastie, že smiem žiť tu a teraz. Po návrate som mala ešte veľa ožarovaní, a to mi bývalo už veľmi zle. Bola som totálne vysilená po celom roku liečby. Spoznala som popri nej veľa ľudí, rôznych príbehov, rôznych kníh, ťažkých, citlivých tém. Boli to prevažne pacienti, v ktorých rozprávaniach som pochopila, prečo sa to všetko deje. Všetci sme nositeľmi rakovinových buniek, no to, že rakovinu dostaneme, za to si môžeme väčšinou sami. Áno, je to krutá pravda. Ale to platí aj pre iné choroby. Dovoľujeme, aby do nás vkročil stres, žiaľ, bolesť, klam, zlo, nenávisť, strach, sme hluchí a slepí, keď nevidíme, že naša duša, srdce či telo trpia kvôli nejakej „ chybe“ alebo „chybám“, ktoré buď my robíme, alebo dovoľujeme im na nás pôsobiť z okolia. A toto všetko alebo časť z toho v silnom množstve nechávame pôsobiť na „nás“ roky a takto zo seba robíme „pacientov“. Zmeniť sa to dá, celá zmena je v nás, v našich rozhodnutiach, v našej vôli, v čistej láske a úprimnosti k sebe samému, v láske k ostatným a ostatnému. Chcem Vám priatelia odkázať, nebojte sa zmeniť vo svojom živote aj zdanlivo nezmeniteľné „chyby“, dá sa to, ak chcete žiť zdraví, ak Vám za to váš život stojí!...

 

Môj príbeh pokračuje ďalej. Chvála Bohu, chvála dobrým ľuďom, chvála láske som sa vyliečila. Chodím na pravidelné kontroly prsníka, brucha, krvi. Každé tri mesiace. Cítim sa lepšie, no stále nemám svoju pôvodnú silu. Vlasy opäť rastú, sú iné, kučeravé. Užívam vitamíny a probiotiká, ktoré viem, že mi robia dobre, stravujem sa viac-menej zdravo. Počúvam svoje telo, ak občas túži po niečom nezdravom, nezakážem mu to. Eliminujem „chyby“ z okolia, a tiež tie svoje. Opäť mám menštruáciu, ktorá mi počas liečby zmizla. Bola som na ďalšej operácii, vyberali mi 4-centimetrovú cystu v pošve, a teraz sa opäť snažím zahojiť. Poberám invalidný dôchodok, no na jeho vybavenie som spotrebovala kopu síl, veľa návštev v Sociálnej poisťovni, nakoľko som nemala v poriadku niektoré pracovné zmluvy. Bolo potrebné predložiť takmer všetko zo svojho života a chaos v Sociálnej poisťovni trval mesiace, pokým sa to schválilo. Na genetike zistili, že mám zdedený zmutovaný gén, a tak aj ostatní členovia našej rodiny majú pravdepodobnosť na získanie tejto choroby. Preto treba chodiť na pravidelné preventívne kontroly. Človek nikdy nevie presne, čo sa v ňom deje, a tak je lepšie zistiť skôr ako neskoro.

 

Chcem byť a chcem byť každý deň! Som plná lásky. Som zdravá. Zdravie je v nás, v nás je sila prekonať všetko zlé, ak veríme, Boh, vesmír... nám pomôžu.